Hovorí sa im aj ostrovy šťastia. Ľudia tu žijú vo vlastnom, stresom nepoznačenom svete. Mnohí nemajú elektrinu alebo vodu, nemajú klasické domy s kúpeľňou a kuchyňou. Žijú jednoducho a pritom šťastne. Vanuatu je divoké a mnoho ľudí v našich končinách o ňom nikdy ani nepočulo. Vzdialené pacifické ostrovy, patriace do exotickej Melanézia, sú však cestovateľskou lahôdkou pre každého dobrodruha.
K ceste na Vanuatu nás, okrem iného, inšpirovali aj miestni chlapci, s ktorými sme pracovali na Novom Zélande. O Vanuatu vždy hovorili ako o raji na zemi, najúžasnejšej krajine sveta. Pozostáva z viac ako 80 ostrovov, každý vám však zrejme povie, že práve ten jeho domovský ostrov je ten najlepší. Tomu hovoríme skutočná láska k vlasti. Nevadí, že na iných ostrovoch v podstate nikdy neboli. Vedia, že ich domov je pre nich najlepším miestom pre život. Pozývali nás ku nim a hovorili, že je tam všetko zadarmo. Tak sme sa o tom museli presvedčiť.
Zo života na Vanuatu
Skromne a spokojne
Prileteli sme na ostrov Espiritu Santo, kde nás už čakala delegácia našich kamarátov, ktorá nás odviedla na neďaleký ostrov Malo. Pre bežného turistu by možno nebol ničím výnimočný, no my sme sa tam naučili veľa o živote miestnych ľudí. Strávili sme niekoľko dní v ich domovoch, videli ako bývajú, pracujú, varia, lovia…
Obydlia sú tu veľmi jednoduché. Svojpomocne postavené malé domčeky pozostávajú často len z jednej izby, v ktorej v podstate nič nie je. Spia, sedia i jedia na zemi. Nemajú kúpeľne, po vodu musia mnohí dochádzať do iných studní, pretože vlastné nemajú. Sprchujú sa hrnčekom. Niektorí majú malú búdku so závesom, kam sa môžu pri umývaní schovať, iní ani to. Jednoducho zájdu medzi stromy. Sú čierni, v tme ich aj tak nevidno. Záchod je len diera v zemi a toaletný papier tam s najväčšou pravdepodobnosťou nenájdete. Je to zbytočný luxus.
Aj takto investujú peniaze zarobené v zahraničí. Mať zariadenú izbu je veľký luxus
Rodiny sú veľké, často sa navštevujú, pomáhajú si a zdieľajú veci, ktoré majú. Spolu zostávajú aj po smrti, mŕtvych totiž pochovávajú hneď vedľa domov. Majú málo, ale rozdelia sa so všetkým. Počas nášho pobytu na ostrove Malo nás na miestne pomery hostili priam kráľovsky. Zakaždým nám nadelili najväčšieho kraba, či najlepší kus ryby. Prijali sme to skromne a vždy sme z toho nechali aj pre ostatných.
Z jedla kupujú len to najnutnejšie, všetko ostatné získajú z prírody. Čerstvé ovocie a kokosy majú zo stromov, yam dopestujú a mäso si ulovia. K základnej výbave každého Vanuaťáka patrí poriadna mačeta. Chytajú ryby, kraby, chobotnice, zbierajú morské plody. Na varenie žiadne sporáky nepotrebujú. Poslúži obyčajný oheň.
Muži si večer radi dajú kavu – nápoj z koreňov rovnomennej rastliny, ktorý otupí ich zmysly. Aj my sme ho vyskúšali, cítili sme však len zemitú chuť a tŕpnuci jazyk.
Po pár dňoch sme sa stali súčasťou ich rodiny. Mama 12 detí, vrátane našich kamarátov, bola aj našou miestnou mamou. Keď sme odchádzali, plakala. Ženám v dedine predtým hovorila, že má dve nové deti. Nás. Nikdy na to nezabudneme.
Moderná technika a staré zákony
Keďže mnohí chodia zarábať peniaze na Nový Zéland či do Austrálie, vedia, ako sa žije v západnom svete. Poznajú všetky výdobytky modernej doby. A aj oni chcú v niektorých smeroch držať krok, tak vo väčšine domácností nechýbajú mobily, smartfóny či dokonca tablety a notebooky. A to aj napriek tomu, že mnohí nemajú elektrinu. Miestne obchodíky preto ponúkajú nabitie týchto zariadení za určitý poplatok. V niektorých domoch však môžete počuť hučať generátory, iní si dokonca dokázali zadovážiť solárne panely.
Aj napriek tomu, že v niektorých smeroch sa snažia byť pokrokoví, zistili sme, že tu stále platia aj “zákony” z dôb dávno minulých. Na trhoch v hlavnom meste Port Vila sa nám do rúk dostali miestne noviny. Písalo sa v nich aj o prípade, ktorý sa odohral v roku 2014. Dedinčania na ostrove Akam pri Malekule mučili a obesili dvoch mužov, lebo ich podozrievali z čarodejníctva. Takže s čiernou mágiou tam veru nie sú žiadne žarty. Na ostrove Malekula sa dodnes nachádzajú pozostatky kanibalských kmeňov, ktoré sú prístupné aj pre turistov.
So zlomeným srdcom sme sa tam dívali aj na domáce zvieratá. Kopnúť psa či švacnúť ho palicou len tak z ničoho nič je úplne bežné. Kravy či prasatá sa pritom nemajú o nič lepšie.
Pohľad na to, ako prevážajú kravy na lodi bol srdcervúci
No money, no time, no stress
Napriek jednoduchému životnému štýlu sú presvedčení, že sa majú lepšie ako my. Podľa nich je u nás priveľa stresu. Tam sa však nikto nikdy neponáhľa, na všetko je až príliš veľa času. Dni začínajú východom slnka a končia jeho západom. Medzitým je dosť času na všetko, aj na ničnerobenie.
Veľmi nás prekvapilo, akí sú to veľkí futbaloví fanúšikovia. V čase našej cesty akurát prebiehal európsky pohár, a napriek tomu, že o Európe a jej krajinách v podstate nič nevedia, futbal tu ich veľmi zaujíma. Miestny taxikár nám povedal, že mnohí chlapi ani nejdú do práce, ak je práve vtedy zápas. Na malých ostrovoch síce televíziu nemajú, ale ak žijú v blízkosti miest ako Luganville či Port Vila, môžu ísť za poplatok sledovať zápasy napríklad do miestneho baru.
Futbal hrajú všetci
Vo všeobecnosti sú to veľmi milí a pohostinní ľudia. Na druhej strane sú to však aj rozprávkári, ktorí nám v snahe pomôcť niekedy narobili ešte väčšie starosti. Oni neriešia čas, je im jedno či autobus príde o 10 minút alebo o dve hodiny. Nevadí im ak loď na ich ostrove nezastaví a musia čakať celý týždeň na ďalšiu. Ich čas nijak netlačí. Ak niečo neurobia dnes, môžu to urobiť zajtra, o týždeň, o rok, nikdy… Vôbec na tom nezáleží. To však môže byť pre turistu, ktorý má naplánovaný ďalší let či nabitý itinerár, dosť frustrujúce.
Fakt, že doprava cargo loďou medzi ostrovmi nefungovala spoľahlivo, nás až tak veľmi neprekvapil. Keď sme však čakali na let medzi ostrovmi aj so skupinou ďalších turistov a oni tesne pred odletom povedali “sorry, sme moc ťažkí, niekto tu musí zostať,” to už bola celkom silná káva. A tak na ostrove nechali 4-člennú novozélandskú rodinu a francúzskeho cestovateľa. Neskôr sme sa dozvedeli, že v minulosti sa s tak preťaženým lietadlom snažili vzlietnuť. Samozrejme sa to nepodarilo, a tak napokon uviazli na ostrove úplne všetci.
V takomto lietadle záleží na každom kilograme
Museli sme byť teda pripravení na všetko. Na žiadnu otázku neexistovala jednoznačná odpoveď. Opýtali sme sa to isté 10 ľudí a dostali sme 10 rôznych odpovedí. Mnohé z nich začínali slovom “maybe…”
Veľakrát sme sa preto cítili rozčarovaní a unavení, ale aj tak na Vanuatu spomíname ako na jeden z najlepších cestovateľských zážitkov vôbec.
Neprehliadnite viac našich fotiek z divokého Vanuatu>>